Benjamin Andel – Život s vedomím večnosti

Benjamin Andel je mladý muž, ktorý sa chystá študovať na vysokej škole v Nemecku. Aktívne sa zapája do práce  s mládežou v Slove života Bratislava. Je zodpovedný a  v kolektíve obľúbený. Hoci vyrastal v kresťanskej rodine, jeho cesta k Bohu vôbec nebola taká ľahká, ako by sa mohlo zdať, istý čas zápasil so vzburou a dva razy bol na prahu života a smrti.

 

Začal som so samými jednotkami

V mojom prípade všetko začalo v roku 1991, keď som sa narodilJ. Mám staršieho brata Samuela a mladšie sestry Leu a Helenku. Svoju rodinu mám veľmi, veľmi rádJ. Naši rodičia nás od malička vodili na bohoslužby a vštepovali do nás kresťanské a morálne hodnoty. Doteraz si pamätám na spoločne strávený čas, obrázkové Biblie a neuveriteľné starozákonné príbehy. Na základnej škole sme boli so súrodencami vždy najlepší žiaci. Domov sme nosili iba samé jednotky. Bývali sme na vidieku, v rodinnom dome, takže o zábavu nikdy nebola núdza. Tvorili sme s kamarátmi celkom „slušnú bandu“, na detstvo mám dobré spomienky.

Triedny šašo a bitkár

Keď som mal desať rokov, stalo sa niečo, čomu som v tom čase veľmi nerozumel. Odišli sme od otca a presťahovali sme sa do Bratislavy. Tu som sa dostal do úplne novej školy a úplne nového prostredia. Svoje meno som si chtiac-nechtiac vybudoval ako „triedny šašo“, ktorý všetkých zabáva, a bitkár, ktorý nikomu nič nedaruje. Asi to malo veľa spoločného s tým, čo som prežíval vo vnútri. Takto som sa dopracoval k množstvu poznámok a zápisov v triednej knihe. Raz som mal aj dvojku zo správania. Na základnú školu som chodil so súrodencami a učitelia, ktorí tak radi porovnávajú, mi vždy dali na vedomie, že nikto z mojich súrodencov sa nespráva tak neprimerane, ako ja. Počas bohoslužieb som chodil do nedeľnej školy, neskôr som sedel na kázaniach, ale v podstate ma to veľmi nezaujímalo. Správal som sa podľa toho, ako sa mi to hodilo. Ako tínedžer som bol v kolektíve celkom obľúbený, pretože som sa vždy staral o zábavu. Odvrával som učiteľom, rodičom a vlastne každému. Ničoho som sa nebál, alebo skôr, bolo mi to úplne jedno. Kresťanstvo ma nikdy nelákalo, lebo som vyrastal v cirkvi a všímal som si aj tie rozhodnutia kresťanov, ktoré neboli správne. To ma odpudzovalo. Bolo pre mňa absolútne nezaujímavé stať sa súčasťou nejakej „formy“, používať kresťanskú terminológiu alebo inými slovami – žiť obmedzene. Na druhej strane, nelákali ma ani alkohol, ani cigarety. Vždy som vedel, že to nechcem, aj keď príležitosti na to boli. Myslím si, že sú to tie „neviditeľné modlitby“ rodičov a priateľov, ktoré v takých chvíľach zaberú. Rád som chodil bicyklovať alebo hrávať futbal a postupne som sa zapojil do zborových aktivít, do kreatívneho tímu. Pomáhal som v nedeľu so zapájaním techniky a začal som sa zaujímať o hudbu.

Otvorene o Bohu

V mojich 14tich rokoch sme prišli do Slova života. Mama sa vrátila z jednej konferencie a postavila nás pred hotovú vec – aby sme chodili do tohto zboru. To sa mi, samozrejme, absolútne nepáčilo, lebo som tam zatiaľ nemal priateľov. Trvalo to nejaký čas, kým som sa adaptoval. Po skončení základnej školy som začal navštevovať obchodnú akadémiu. Počas strednej školy som sa začal postupne meniť. So súrodencami sme chodili na domácu skupinu k Tomášovi Šimkovi. Na to som sa vždy tešil. Spolužiakom som hovoril o Bohu veľmi otvorene. Dokonca som sa na túto tému rozprával aj s učiteľmi. V podstate s každým. Mali sme veľa dobrých a zaujímavých rozhovorov. So spolužiakmi mám stále dobré vzťahy. Oni pochopili, že ma „nepokazia“ a ja som pochopil, že mojou úlohou nie je ich „opravovať“. Mám ich rád a dôverujem Bohu, že urobí to, čo človek vo svojej snahe nedokáže.

Na prahu života a smrti

V týchto dňoch sa pripravujem na štúdium na ekonomickej vysokej škole v Nemecku. Pre mňa je to ďalší veľký zázrak. Verím, že Boh má pre mňa správne miesto aj tentoraz. Hľadám v týchto rozhodnutiach Božiu tvár. Som veľmi vďačný Bohu za Jeho milosť, dáva sa mi spoznať v rôznych oblastiach života. Chránil ma pri autonehode, kde som skoro ochrnul na ruky. Verím, že stál pri mne a nedovolil, aby sa mi poškodila miecha. Nesmel som chodiť. Prenášali ma pomocou vzduchových vankúšov, ktoré okolo mňa nafúkli, aby sa moje telo nepohlo. Minulý rok som v priebehu pár dní ochorel tak, že lekári tvrdili, že ak by som do nemocnice došiel o deň neskôr, tak už neprežijem. Mal som veľmi vysoké teploty so zápalom pľúc, zvracal som krv, mal som problémy s obličkami, s ťažkosťami som vnímal okolité prostredie. Tri dni ma nevedeli stabilizovať. Bol som na infúziách, aby som mal aspoň nejakú výživu, od bolesti som nevedel spať. Ležal som na áre, a keď už bolo absolútne zle, jediné, čo mi napadlo, bol text piesne od košického Mira Tótha: „Aj keby nekvitol fík, aj keby nerodila zem, aj keby nebesá nedoniesli svetlo v nové ráno, áno, práve vtedy pozdvihnem svoj hlas a budem spievať chvály…“ V tú noc som spal výnimočne veľmi dobre a od ďalšieho rána sa môj zdravotný stav začal viditeľne zlepšovať. Doktori doteraz nerozumejú, prečo som bol tak kriticky chorý, a ani dôvodu, prečo sa to tak zrazu začalo zlepšovať. Verím, že Boh ma uzdravil. Vypočul modlitby môjho otca, mamy, súrodencov a blízkych priateľov. Povedal mi: „Nie, takto sa to neskončí.“

Žiadne výhovorky neobstoja

Uvedomil som si, že nemôžem žiť v odsúdení z vecí, ktoré sa mi nevydarili, no na druhej strane ani v slepej samospravodlivosti, s pocitom, že ja som predsa „dobrý“. Prišiel čas, keď som si uvedomil, že musím vedieť, čo vlastne v živote chcem. Zrazu som pochopil, že mi vôbec nepomôže, že moji rodičia sú kresťania. Došlo mi, že toto rozhodnutie musím urobiť sám. Alebo nemusím… Vedel som, že nemám šancu ospravedlniť sa sám pred Bohom. Uvedomil som si, že žiadne výhovorky neobstoja a som zodpovedný za svoj život. Raz sa nás všetkých bude Boh pýtať, čo sme spravili  so svojimi životmi a aké ovocie sme niesli. Kde strávim večnosť je dôležité. Chcel by som v ten posledný deň obstáť. A ty? Si ochotný kráčať v Božom pláne?

img

Podporte našu službu!

Finančná podpora smeruje na náklady s evanjelizáciami na Slovensku a stavbu cirkevnej budovy v Bratislave