Maratón duše – časť z 20. kapitoly

Úryvok z knihy: Maratón duše
Autor: Martin Hunčár


Čo takto okúpať sa? Rozhodol som sa, že sa nebudem ani vyzúvať, ani vyzliekať. Nechal som si prilbu spasenia, tú si predsa nemôžem dať dole za žiadnych okolností. Nedovolil som si nechať na brehu ani meč, ani pás pravdy.

Keď mi voda siahala po členky, niečo ma zastavilo. Čo je to za odpor? S niečím podobným som sa ešte nestretol. Ako keby som mal na nohách olovo, a zároveň narážal na desivo chladnú stenu. Zmyl som zo seba zvyšky bahna, a znova sa pokúšal vojsť do hlbšej vody. Postupoval som po centimetroch, aj to iba s veľkou námahou. Odrádzalo ma nepríjemné mrazenie, ktoré sa dotýkalo mojej pokožky. Mám sa s tým zmieriť a len tak sa tu čľapkať?

Poznám ten pocit, keď sa na jar otužujem. Jazerá sú ešte veľmi studené, nie je ľahké prekonať sa a vstúpiť. Nie som žiadny ľadový medveď, ale stojí za to odvážiť sa; zdraviu to len a len prospeje.

Asi tridsať metrov predo mnou stál osamelý muž, ktorý prechádzal podobnou skúsenosťou. Hlbšie vo vode som nevidel nikoho, skôr naopak, väčšina bežcov sa plahočila po bahne s tŕstím, pretože na brehu sa postupne drobný štrk vytratil a bolo treba si vybrať – vstúpiť do jazera, alebo sa namáhavo predierať blatom. Prečo sa tak rozhodli, mi bolo záhadou. Až po členky sa vo vode išlo veľmi dobre. Pláž nemala konca kraja, útesy z červených skál sa vypínali nad pobrežím ako ohrada, boli sme tu zakliesnení ako v pasci. Túžba ísť hlbšie ma neopúšťala, ale predchádzajúca skúsenosť mi vravela, aby som sa už o to nepokúšal. Kráčal som teda vpred po okraji jazera, no očami som po ňom neustále túžobne blúdil. Bolo prekrásne, pripomínalo nekonečné dobro.

Plavec na obzore! Bol odo mňa veľmi ďaleko, ale aj tak som mu zamával. Všimol si ma, dal mi znamenie rukou a vydal sa smerom ku mne. Myslel som si, že to bude trvať niekoľko minút, ale bolo to oveľa menej. Prekvapilo ma, ako rýchlo sa pri mne objavil. To musí byť svetový rekordér!

„Michael Phelps?“ Vítam ho na brehu s úsmevom. Čo? Na jeho postave vidno aj nejaké prebytočné tuky, dokonca nemá ani typické americké črty.

„Peter.“

„Moment… Apoštol?“

„Rybár, ale…“ nedokončil vetu, zasmial sa a dodal: „Inak, v tomto jazere, je neuveriteľne veľa rýb.“

„Nevedel som, že vieš tak dobre plávať. Od rybára to síce možno očakávať, ale žeby až tak rýchlo…“

„Som len priemerný plavec, myslím, že ty by si ma predstihol.“

„Určite nie! Dosiaľ som si netrúfol ísť na žiadny triatlon. Kým by som vyšiel z vody, ostatní by už končili na bicykli.“

„Tak poď za mnou a uvidíš.“ Bol ponorený asi po pás a volal na mňa, ako keď otec učí plávať svojho synčeka.

„Skúšal som, ale nejde mi to.“

„Si totiž navyknutý chodiť vo vode iba po členky.“ Peter začal odhaľovať tajničku. „Udivuje ma, koľkým kresťanom to takto stačí.“

„Ja chcem viac,“ namietol som.

„Naozaj? Horí v tebe neuhasínajúca túžba po Bohu?“ Peter sa odmlčal a nechal ma premýšľať. Potom pokračoval: „Keď Ježiš zomrel, bol som v depresii a nedokázal si predstaviť, že by mohol byť vzkriesený. Dokonca aj po svedectvách priateľov sa mi nechcelo veriť tomu, čo sa stalo. Išiel som teda chytať ryby na Genezaretské jazero, no neulovil som nič. Vtedy som zbadal Pána. Sedel na brehu a opekal rybu. Skočil som do vody, nečakal, kým čln s ostatnými učeníkmi dorazí k brehu. Vyzeralo to asi bláznivo. Mnoho kresťanov čaká, kým k nim Ježiš príde, ale sami vyvinú málo iniciatívy, aby sa s ním stretli. Preto ostávajú na plytčine.“

„Prečo je to také ťažké, keď chcem ísť hlbšie?“ Sledoval som svoje lýtka – boli sotva ponorené, hoci po celú dobu som sa naťahoval k Petrovi.

„Potrebuješ prekonať duchovný odpor. Diabol robí všetko, aby sme sa k Bohu nepriblížili. Vie, že ak tak urobíme, Boh sa priblíži k nám.“

Presne som vedel, na čo Peter naráža. Každý zrejme zakúsil nechuť do čítania Božieho slova, akési zábrany, keď sa má modliť. Zaprel som sa z celej sily a v duchu ďakoval Ježišovi, aký je ku mne milostivý. Podarilo sa. Voda mi už siahala po kolená, no mrazilo ma po celom tele. Chcel som sa vrátiť, ale Peter mi naznačil, aby som vytrval.

„Nie si zvyknutý na hlbšiu Božiu prítomnosť. Ale prichádza čas, keď sa bez nej nezaobídeš. Ľudia nepotrebujú kazateľov, ktorí majú plnú hlavu vtipov a svojich múdrostí. Budú hľadať mužov Ducha.“ Pozrel sa mi priamo do očí. „Budeš jedným z nich?“

„Áno,“ povedal som odhodlane a zlé pocity sa rozplynuli. Zrazu bolo príjemné pohybovať sa vo vode po kolená. Ako som len mohol zostávať tak blízko pri brehu?

„Ako laň dychtí po bystrinách, tak moja duša dychtí po tebe, Bože,“ ozval sa Peter. „Kľúčom je neustály hlad po Bohu. Mnoho kresťanov rezignovalo, nevedia orodovať, vzlykať, nechce sa im čakať na Pána.“

„Modlím sa v jazykoch obvykle pri rannom behu, niekedy si v jazykoch aj pospevujem. Robievam tak aj v aute.“

„Si iba na začiatku. Pán ťa volá do hlbín. Si jedným z mnohých, ktorým sa otvorili dvere, ale namiesto toho, aby ste vošli dnu, ostávate stáť a obrazne povedané ,študujeteʻ zárubňu. Tomu však, ktorý pôsobením svojej moci v nás a nad to všetko môže urobiť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme, nedávaš miesto, pretože si zastal.“

Túto diagnózu som nedokázal prijať. „Chcem ísť za Pánom,“ dušoval som sa.

„Veriaci to často hovoria ako frázu, ale keď príde na lámanie chleba, sedia pri televízore a počítači, pasívne vyčkávajú, nehľadajú jeho tvár. Keď som videl Ježiša kráčať po vode, nemohol som zostať na lodi. Bolo mi jedno, že je búrka, vlny ma nezastavili. Keď som začal pochybovať a topil som sa, znova ma pozdvihol a spolu sme prišli k ostatným učeníkom na palubu.“

„Muselo to byť úžasné. Ale ako to bolo po Ježišovom zmŕtvychvstaní? Dovtedy ste boli zvyknutí rozprávať sa s ním a hľadieť mu pritom do očí.“

„Už sme sa ho nemohli na všetko tak jednoducho spýtať. Museli sme sa naučiť žiť s ním v inej dimenzii. Vidieť ho aj vtedy, keď bol neviditeľný.“

„Očami srdca?“

„Áno. Na začiatku to bolo ťažké. Ale potom sme pochopili, že je to vlastne výhodné. Mohli sme k nemu prísť kedykoľvek, aj všetci naraz. Dnes je pri každom z nás. Ľudia však po ňom siahnu až vtedy, keď im niečo zlyhá. Musíš po ňom neodolateľne túžiť, aj keď nič nepotrebuješ. Dychtivo očakávaj svojho Boha bez prestania!“

S námahou som sa snažil prekonať odpor vody, ktorý bol tentoraz ešte silnejší než predtým. Nestačila samotná túžba, bola potrebná aj modlitba. Nakoniec som stál po pás vo vode, znova s tým prapodivným mrazivým pocitom, ako keby som vošiel do vody, ktorá má len desať stupňov. Peter mi opäť pokynul rukou, aby som vytrval v modlitbe. Neviem, koľko to trvalo, ale po chvíli som sa začal cítiť dobre.

„Niektoré veci treba premodliť, musíš zabojovať, aby si prerazil. Všetko sa nedá uchopiť len vierou,“ pokračoval Peter. „Chcete zázraky, ale nechcete za ne ,zaplatiťʻ. Chcete Božiu slávu, ale nemáte ani poňatia, čo si vlastne žiadate. Myslíte si, že ste lepší než váš Majster, pretože chcete tie isté výsledky, ale nechcete pre ne urobiť to, čo musel urobiť on.“

„Viem, na čo narážaš, ale nemám v tom celkom jasno. Na kríži už bolo dokonané, cena je predsa zaplatená,“ namietol som.

„Nemôžeme zaplatiť za hriech, ale ak chceme, aby si nás Pán použil viac, potrebujeme sa modliť tak, ako sa modlil on. Čítal si o tom, že učeníci nedokázali vyhnať démona?“

„Áno, Ježiš povedal, že ho nemožno vyhnať inak, len modlitbou a pôstom.“

„Vidíš, presne o tom hovoríme. Existujú rôzne úrovne. Aby si zvládol určité prelomové divy, budeš potrebovať, aby si v jazere plával.“

Poskočil som a urobil pár krokov. Aj v tejto hlbokej vode sa, napodiv, dalo pohybovať celkom rýchlo. „Ja sa teraz naozaj cítim dobre, myslím, že mi to stačí.“

„To je tá chyba. Pozri sa na breh! Prečo tam skoro všetci ostali? Stačí im to. Prečo niektorí postávajú vo vode len po členky? Lebo im také kresťanstvo vyhovuje. Zvykli si a nikto ich nevyzýva, aby sa zmenili; a ak aj áno, majú zatvorené uši.“

„Máš pravdu. Veľa sa hovorí o prejavoch Ducha Svätého, ale zriedka ich vidno v praxi.“

„Lebo neplávate v Duchu. Aj teraz by si radšej iba bežal namiesto toho, aby si vyskúšal, aké je to prúdiť v Duchu.“

„Zažil som to viackrát pri kázaní.“

„Áno, ale stále v tom máš rezervy. Kázanie by malo byť niečo ako tryskanie v Duchu. Napojíš sa na Božie srdce a sprostredkúvaš ľuďom posolstvo z neba. Nemá to byť výplod duše, ale čistý prúd neba.“

Peter sa ponoril a začal plávať. „Poď za mnou!“

Začal som sa modliť v jazykoch. Premkol ma strach. Čo ak sa v týchto neznámych vodách utopím? Veď toto nie je normálne jazero. Kto ma vytiahne? A možno to ani nie je pre mňa. Jemu sa to ľahko hovorí. On a jemu podobní Boží velikáni si to tu iste užívajú. Akoby na potvrdenie mojich myšlienok sa Peter odo mňa stále vzďaľoval. Nič nehovoril, iba plával rýchlo ako kajak. Keď žil, jeho tieň uzdravoval ľudí, aspoň tak sa o ňom vyjadril Lukáš v Skutkoch apoštolov. Božia moc bola na ňom priam hmatateľná, veď každý, kto sa dostal do jeho blízkosti, bol uzdravený. A okrem neho som tu už len ja so svojím vlastným tieňom, ktorý ma nabádal uspokojiť sa s tým, čo som už dosiahol.

„Nie!“ skríkol som. „Chcem viac. Chcem ťa! Pane, len teba!“ A zrazu som plával. Ako keby som skočil do vody niekde na Severnom póle. Ale iba na chvíľu, potom ma zalialo príjemné teplo. Zdalo sa mi, že plávam ako ryba, bez odporu, žiadne neohrabané zábery. Letel som vpred, ešte rýchlejšie, ako pri behu. Ešte nikdy som sa necítil tak pevne spojený s Pánom.

Doplával som k Petrovi. „To je niečo úžasné.“

„Pán je úžasný!“ opravil ma. „Toto jazero je stelesnením jeho prirodzenosti. Ústia sem tri rieky – Cesta, Pravda a Život, ktoré nám majú pripomínať Ježiša a zároveň harmóniu Otca, Syna a Ducha Svätého. Jazero sa nazýva Božím okom. Hospodinovo oko spočíva na tých, čo sa ho boja, na tých, čo očakávajú jeho milosť. Ak tu plávaš, ostávaš v ňom, a preto je zrazu všetko také nadpozemské. V strede je voda hlboká ako hudba, ktorá oslavuje Boha.“

„Rozprávaš ako básnik a ja som si o tebe myslel, že si taký hrmotný chlapík, ktorý ani nevie, čo je poézia a próza.“

„Každý sa v tomto jazere zmení. Do jeho stredu sa nedostaneš správnou metódou, ani skúsenosti ti nepomôžu. Všetko je to o Božej láske, ktorú musíme opätovať.“

Hovoril som s jedným z najväčších Božích mužov histórie. Čo sa ho ešte opýtať prv, než mi zmizne? „Ako súvisí Božia láska so zázrakmi?“

„Oveľa viac, než to dokážeme pochopiť. Ona je tým hnacím motorom. Ak nás ženie vpred snaha niečo dokázať, predviesť sa, či splniť si kresťanskú povinnosť, ostaneme na plytčine. Mňa sa Ježiš až tri razy pýtal, či ho milujem viac než ostatní učeníci. Niekto môže mať Pána rád, no iný ho môže milovať oveľa viac. A ty, ako pastier, musíš byť priam vnorený do jeho lásky, inak ti bude služba príťažou.“

Pohľadom som zablúdil na breh a všimol si, ako sa tam niektorí brodia v bahne. Odtiaľto to pôsobilo ešte zvláštnejšie.

„Najskôr odmietli Filipovu radu vyťahovať z bahna neveriacich, a teraz sa v ňom sami plahočia,“ vysvetlil Peter. „Ak nejdeš dopredu, cúvaš. Ak nestúpaš, klesáš. Ak neplávaš, uviazneš v bahne. A ak nejdeš za Pánom, ľahko podľahneš pokušeniam. Vyvolili si ľahšiu cestu, ale už teraz to majú ťažšie.“

Ešte nikdy som sa necítil pri kúpaní tak voľne, radostne a slobodne. Ja, ktorý neviem plávať motýlika, som sa vlnil ako delfín. Ako povedal Pavol: Ten, kto sa pripojuje k Pánovi, je s ním jeden Duch. Voda ma nadnášala, vlastne sám Pán. Prišli mi na um slová žalmu, že on koná, čo chce, na nebi i na zemi, v moriach i vo všetkých hlbinách. Škoda, že tu nebol Phelps, teraz by mi musel závidieť.

Zatiaľ čo my sme plávali, väčšina kráčala vo vode spokojne a sebaisto ponorená po členky. Pozerali sa na tých, čo sa trmácali bahnom a pichľavým tŕstím a boli radi, že nie sú na tom tak zle ako ostatní.

Ak vás táto ukážka zaujala, začítať sa viac do knihy môžete aj na do dlhšej ukážky na našom e-shope.

V každom prípade sú však práve Letnice príležitosťou, aby sme sa okúpali. Počasie nás k tomu síce zatiaľ nepozýva, ale Pán áno. Rieky Ducha už čakajú. Kto verí v Ježiša, ako hovorí Písmo, rieky živej vody potečú z jeho vnútra.

img

Podporte našu službu!

Finančná podpora smeruje na náklady s evanjelizáciami na Slovensku a stavbu cirkevnej budovy v Bratislave