Strýko držal v ruke veľkú šedú škatuľu. Johnny sa už naozaj nevedel dočkať a hľadal čo najúčinnejší spôsob, ako ju otvoriť. Vždy, keď dostal darček, vrhol sa naň ako lev a kusy baliaceho papiera lietali po izbe potrhané na franforce. Strýkov darček však v papieri zabalený nebol, a vôbec, celá škatuľa vyzerala akosi záhadne.
„Opatrne,“ napomínal ho strýko, „dávaj pozor, aby sa to nepoškodilo.“
Johnny prestrihol lepiacu pásku. Vnútri boli akési zvitky papiera namotané na kotúčoch.
„Čo je to?“ opýtal sa a nedokázal úplne skryť svoje sklamanie.
„Johnny, to je Biblia,“ povedal nadšene strýko a zahľadel sa na Janka, aby mu neušla jeho reakcia.
„Veď takýchto kníh máme doma už niekoľko,“ zahundral Johnny znechutene a tentoraz sa už vôbec nepokúšal svoj výzor na tvári nejako maskovať. Veľmi vzácny dar, pomyslel si. Ako pre koho.
„Johnny, tieto knihy sú veľmi zvláštne. Ver mi.“
„Prečo? Len preto, že nie sú zviazané, ale zrolované?“ odbil ho Johnny a vybral jeden zvitok a roztiahol ho. „A sú napísané akousi hatlaninou…“
„Nový zákon je v gréčtine a Starý zákon v hebrejčine.“
„Ale ja cudzie jazyky neznášam. Mám dosť angličtiny a nemčiny v škole. A Štúr asi nemal čo na práci, keď vymyslel slovenčinu takú ťažkú, aby mali učky čo robiť. Sorry, ale ja si naozaj neviem predstaviť, na čo mi toto bude.“
„Páči sa mi, že si úprimný,“ odvetil strýko a pokračoval: „Z toho mi je jasné, že ťa dospeláci ešte úplne nepokazili. Tí by veľmi slušne poďakovali, kyslo sa usmiali a tým by to bolo vyriešené. Len som ťa chcel láskavo poprosiť, aby si to večer skúsil. Stačí, keď si prečítaš aspoň jednu vetu. Je tam aj návod, ako sa tie písmenká čítajú.“
„Čo z toho budem mať? Aj tak tomu predsa nebudem rozumieť.“
„Čaká ťa prekvapenie! Vlastne, prekvapenie je asi slabé slovo, čaká ťa ozajstné dobrodružstvo – Johnny Walnut,“ dodal významne s potmehúdskym výrazom. „Vieš, ja som tie zvitky dostal od môjho deda, keď som bol asi v tvojom veku. A prežil som s nimi neskutočné veci.“
Johnny nechápavo hľadel na zvitky. Čo môže byť na čítaní zvitkov dobrodružné? Možno pred sto rokmi áno, keď ešte neexistoval internet, premýšľal, no zo slušnosti si ich vzal. Na začiatku sa mu strýko páčil, bol taký originálny, ale teraz sa mu skôr zdalo, že je šibnutý, lepšie povedané originálne šibnutý. Nesmiem si robiť veľké nádeje s týmto darčekom. Ako hovorieva Majo – rátaj s najhorším, lepšie ťa len poteší.
„No, tak ja idem na chvíľu za tvojimi rodičmi,“ ozval sa Sam a nechal svojho synovca v izbe samého.
Johnny položil zvitky na posteľ a rozmýšľal, či dohrá začatú hru na počítači, ale povedal si, že najskôr zistí, čo znamená to slovo Walnut. Po niekoľkých kliknutiach to raz-dva v slovníku našiel: Orech. Čo je to za blbosť? Johnny Orech? Hneď ako to vyslovil nahlas, napadlo mu, že by sa to dalo povedať aj inak – Janko Oriešok.
Naskočili mu zimomriavky. V momente sa mu vybavili dávne spomienky z rozprávkovej krajiny. Tak ho predsa volali v Požehnanom lese všetky bytosti. Odvtedy však uplynuli už tri roky. Všetky tie zážitky boli naozaj cool – ale to bola predsa rozprávka… Alebo nie? Po pár mesiacoch, keď sa skončili prázdniny a začala sa škola, to všetko akosi vybledlo a zapadlo prachom. Po roku si už ani nebol istý, či sa naozaj stretol s nejakým mravčekom Hrajkom, holubicou Eunikou či trpaslíkom Zabúdom. Ako by mohol svojim spolužiakom rozprávať o drakovi, veď by ho vysmiali! Drakozdrap… Zrazu mal ten vysoký hrad pred očami, akoby popri ňom šiel len včera. A tie zážitky vo výťahu, to bolo niečo!
„Večera!“ ozvala sa z kuchyne mama. „Ale príďte hneď, lebo to bude studené.“
Johnny ešte chvíľu ostal zahľadený kamsi do diaľky. Až keď sa opäť ozval mamin hlas, vstal a bez slova vošiel do kuchyne. Sadol si za stôl a pustil sa do jedla. Strýko rozprával akúsi veselú príhodu z Ameriky. Zdalo sa, že všetci sa dobre bavia, no Johnny mal hlavu úplne inde. Vŕtalo mu, odkiaľ mohol strýko poznať jeho meno. Veď jeho rozprávaniu neuverili vtedy ani rodičia. Dokonca ho prosili, aby radšej svoje zážitky nikomu nevravel. Najskôr sa na nich za to hneval, ale potom pochopil aj sám, že to tak naozaj bude lepšie. Veď kto už dnes verí v zázraky?
Strýko odišiel do Ameriky ešte pred tým, než som sa narodil, takže nemohol vedieť, ako ma vtedy doma volali, uvažoval Johnny. Považoval však za potrebné uistiť sa, že rozmýšľa správne. Odrazu sa počul, ako nahlas hovorí:
„Oci, ty si strýkovi hovoril, akú prezývku som mal, keď som bol malý?“
„Nie, určite nie,“ povedal rozhodne otec. „A ktorú prezývku máš vlastne na mysli?“
„Cukríček?“ zasmiala sa mama. „Tuším sme ťa tak volali, keď si bol trojročný. Ale veď na tom nezáleží. Čo ti to chodí po rozume?“
Zdá sa, že strýko sa to od nich nedozvedel. Lenže skadiaľ to potom má?
Na chvíľu sa ich pohľady stretli. Johnnyho oči plné otáznikov a strýkove veselé šibalské oči ako také výkričníky. Johnny rýchlo dojedol, vyhovoril sa, že je unavený, a pobral sa do postele. Po tom všetkom, čo celý večer zamestnávalo jeho myseľ, pocítil veľké nutkanie preskúmať strýkov záhadný darček. Zvitky sa navonok podobali, odlišovali sa od seba len tým, že niektoré boli hrubšie, iné tenšie.
Vybral si jeden z nich a zabalil sa do periny. Niektoré písmená mu boli známe z matematiky. Napríklad alfa, beta alebo gama. Dovtípil sa, že je to gréčtina, a v návode si našiel vysvetlivky k tejto abecede. Nebolo to také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Musel si zobrať do ruky čistý papier a prepísať prvú vetu tak, aby ju bol schopný prečítať pomocou slovenských písmen. Pri vyslovovaní starodávnej gréčtiny sa niekoľkokrát zakoktal. Snažil sa totiž jedným okom pozerať na originál a len kútikom druhého čítal svoju prepísanú verziu. Pri vyslovení posledného slova vety sa však stalo niečo, na čo do konca života určite nezabudne.
Písmená, na ktoré hľadel, sa najskôr zväčšili. Roztiahli sa tak, že celé slovo bolo veľké ako futbalová brána. Najzvláštnejšie však bolo, že Johnny mal pocit, akoby bol v nejakom hustom oblaku. Slovo pred ním mu pripadalo ako nejaké vysoké zábradlie. Podišiel k nemu a dotkol sa ho. Slovo bolo hladké, ale tvrdé ako oceľ. A predsa, keď sa ním snažil pohnúť, ohýbalo sa, akoby to bolo nejaké pevné kovové lano.
Jedno písmeno mu pripadalo ako hrazda. Vyskočil hore a skúsil urobiť zhyb. Zapáčilo sa mu to, a tak si dal ešte dva. Oblak, v ktorom sa nachádzal, sa postupne rozplynul. Až teraz si všimol, že má pred sebou akúsi krajinu. Keď sa mu pred chvíľou tie písmená zväčšili, nevidel nič, len ten nápis. Keď bol však v Slove, otvoril sa mu nový obzor. Videl to, čo predtým nie.
Na okamih sa zastavil a váhal. Kde je moja posteľ? A čo sa vlastne stalo s tým tajomným zvitkom? Zachvátil ho ten istý pocit ako pred niekoľkými rokmi na tom hrade, kde naňho v jaskyni čakala holubica hovoriaca ľudskou rečou.
Musel si vybrať. Vedel, že ak sa chce vrátiť, musí to urobiť hneď. Ale vôbec sa mu nechcelo späť do postele. Vo svojom vnútri opäť začul strýkove slová: „Prekvapenie je asi slabé slovo, čaká ťa ozajstné dobrodružstvo – Johnny Walnut.“
Je rozhodnuté. Johnny preliezol cez Slovo a dopadol na trávu.
(Úryvok z novej knihy Martina Hunčára, kniha je už v predaji.)
Prelína sa tu realita hlavného hrdinu s realitou biblického sveta, je to akčné, drží to čitateľa stále v napätí a očakávaní. Štýlom a humorom si dokáže získať nielen tínedžera, ktorým je aj hlavný hrdina, ale zaujala aj mňa, rodiča. Prečítala som ju jedným dychom za pár hodín. Svojmu synovi ju určite vrelo odporučím.
Ľudka Lipovská
Dospievajúce deti si pri čítaní uvedomia, že biblické príbehy nie sú nudnými textami, ale záznamom úžasných dobrodružstiev s Bohom, ktoré môžeme zažívať aj my. Stačí si zamilovať Bibliu a ponoriť sa do jej príbehov, ktoré nás môžu meniť podobne ako hlavného hrdinu Johnnyho.
Daniel Šobr