Valdenskí (12. storočie)

Ako sme si povedali v minulom čísle, začiatkom druhého tisícročia nachádzame cirkev, ktorá sa zaoberá najmä filozofickým zdôvodňovaním a vysvetľovaním teológie. Na druhej strane hlad po skutočne živej viere dal zrod novým reformným hnutiam. V 12. storočí boli takýmto významným hnutím tzv. valdenskí.

 

V alpských údoliach Piemontu sa vraj zachovali ešte od nerónovského prenasledovania zbory veriacich, ktorí boli rôzne nazývaní, ale medzi sebou sa nazývali jednoducho „bratia“. Podľa inkvizítora Reineria sa ich pôvod datuje od čias pápeža Silvestra (314 – 336), podľa iných ešte od čias apoštolov – sotva vraj jestvuje krajina, kde by sa táto heréza nevyskytovala. Dodržujú všetky články vierovyznania, len sa rúhajú rímskej cirkvi. Títo „bratia“ vraj v odlúčenosti svojich vrchov ostali nedotknutí vývojom rímskej cirkvi. Správali sa podľa Písma.

 

Iní považujú za ich zakladateľa biskupa Claudia z Turína, ktorý pôsobil v časoch Ľudovíta Zbožného (814 – 840). Ten vo svojom komentári k listu Galatským jasne učí ospravedlnenie z viery a poukazuje, že cirkev sa od tohto učenia odvrátila.

 

Valdenským dal meno Peter Valdés (Waldo). Bol to pôvodne bohatý lyonský obchodník a zrejme patril ku kupeckej triede, ktorá sa práve v 12. storočí začala domáhať slobôd. V r. 1175 alebo 1176 sa však obrátil, podľa istých zdrojov pri počúvaní minstrela, ktorý spieval príbeh sv. Alexia so stredovekou oslavou chudoby. Následne sa vzdal svojho bohatstva a začal kázať evanjelium. Kronikár píše, že keď Valdés dal svojej manželke na výber medzi svojím hnuteľným a nehnuteľným majetkom, rozhodla sa pre jeho statky a vody, lesy a lúky, domy a vinice, pece a mlyny. Valdésovi ostali peniaze, ktoré potom rozdal. Pre Valdésa bola dôveryhodnosť evanjelia nerozlučne spätá s chudobou, s čím by sme zrejme nesúhlasili, treba to však vidieť ako protest proti bohatstvu a materializmu oficiálnej cirkvi tej doby. Valdés si dal preložiť časti Biblie do ľudovej reči a na ich základe začal so svojimi prívržencami misijnú činnosť.

 

Ich odvaha viedla k predvolaniu Valdésa s nasledovníkmi r. 1179 na Tretí lateránsky koncil rovno pred pápeža. Anglický mních Walter Map, prítomný na koncile, opísal Valdésa a jeho druhov pohŕdavo, ako „ľudí hlúpych a nevzdelaných“, ktorým ku kazateľskej činnosti chýbajú všetky predpoklady. Valdés ale dosiahol v nasledujúcom roku aspoň podmienečné schválenie a začal kázať.

 

Roku 1180 bol Valdés predvolaný na vypočutie pred lyonským arcibiskupom a pápežským legátom. Títo mu šikovne vložili do úst vierovyznanie, ktoré mu povoľovalo chudobu, ale nedávalo mu povolenie kázať evanjelium.

 

Roku 1184 Valdés a jeho nasledovníci s konečnou platnosťou odmietli zákaz kázania a vykladania Písma. Na koncile vo Verone boli preto exkomunikovaní a vyhlásení za nepriateľov kresťanstva, pretože si vraj neoprávnene prisvojili právo kázať (pápež Lucius III., 1181 – 1185). Valdés na to odpovedal podľa vzoru apoštola Petra: „Lepšie je poslúchať Boha ako ľudí“ a úprimne sa čudoval, „prečo sa biskupi neradujú, keď predsa kážeme Krista?“

 

Po exkomunikácii odišli z Lyonu hlavne na francúzsky juh. V tom čase bolo prenasledované iné hnutie, tzv. albigénci, a popri nich boli vyvraždení aj mnohí valdenskí. Práve prenasledovanie ich neskôr prinútilo zorganizovať sa ako cirkev s biskupmi, kňazmi a diakonmi.

 

Bernard z Fontcaude, správca premonštrátskeho opátstva, si tesne po r. 1190 všíma hlavne to, že radikálne odmietli poslušnosť organizovanej cirkvi a privlastnili si právo kázať Krista. Učenie cirkvi zúžili len na to, čo Písmo vyslovene prikazuje.

 

V 13. a 14. storočí prenikli do nemeckých, českých, poľských a uhorských krajín. Ich kazatelia boli akýmisi cestujúcimi učiteľmi. Pomocou rozvetvenej siete utajených útulkov pravidelne navštevovali „priateľov“ či „známych“, ktorí si z generácie na generáciu v rodinách a rodoch verne odovzdávali valdénske zásady. Zároveň hnutie časom získalo určitý charakter tajného spolku. Po čase sa mnohí valdenskí navonok prispôsobovali životu v cirkevných farnostiach.

 

Inkvizítor Bernardo Gui okolo r. 1320 zaznačil ich učenie. Zdôrazňuje, že odmietajú cirkevnú autoritu, inak vykladajú sviatosti, ktoré môžu vysluhovať muži aj ženy. Večeru Pánovu prijímajú obyčajne raz do roka. Katolícke sviatky, pôsty a modlitby odmietajú ako nezaložené na Novej zmluve. Bernardovi Gui sa fakt, že kňazi nie sú oficiálne ordinovaní, zdá závažnejší, ako to, že kážu v ľudovej reči. Všíma si, že odmietajú prísahu a popierajú učenie o očistci, ako aj modlitby za mŕtvych.

 

Valdenskí sa rozšírili po celej Európe – v Španielsku, Itálii, Nemecku a Čechách, no najsilnejší boli v strednej a východnej Európe. V roku 1488 bola v Dauphiné proti nim vedená križiacka výprava. V strednej Európe neskôr ovplyvnili vývoj reformácie a pridali sa k hlavnému prúdu reformácie.

Zdroje:
Pavel Hanes: Dejiny kresťanstva. Banská Bystrica: Trian, 2007
Wikipédia – Slobodná encyklopédia

Spracoval: Tomáš Počai

img

Podporte našu službu!

Finančná podpora smeruje na náklady s evanjelizáciami na Slovensku a stavbu cirkevnej budovy v Bratislave