Maratón duše je príbeh bežca, ktorý sa vo sne znenazdajky ocitol na najzvláštnejších pretekoch na svete. Na každom kilometri ho ktosi poučí o nejakej biblickej pravde. Nejde tu ani o rýchlosť, ani o predbehnutie ostatných. Je to zápas so samým sebou, s rôznymi pokušeniami a prekážkami. V predchádzajúcich číslach VŽ sme vám už priniesli niekoľko “kilometrov”, tento raz sa dej odohráva pri Fialovej rieke.
Fialová rieka
24. km
Chodník viedol na hrádzu akejsi priehrady. Z jednej strany bola priepasť, do ktorej sa penivý živel valil cez priepust do nedozernej hĺbky, z druhej strany vodná nádrž. Na konci hrádze cesta končila – vysoké strmé bralá, ktoré sa hrdo vypínali do výšin, dávali stopku každému. Tmavomodré vlnky sa tam rozbíjali o skaly. Okolo nich sa vo víroch točila pena ako biela nadýchaná čipka.
Mám naskočiť do prázdnych lodiek, ktoré tam čakajú? Niekoľko ľudí na nich práve odplávalo. Nie je to nejaká pasca? Niektorí bežci sa štverali na skaly, ďaleko sa však nedostali kvôli kolmému previsu, museli sa vrátiť. Zdalo sa, že iná cesta ako vhupnúť do loďky, neexistuje. Nastúpil som a zvažoval, ako sa najlepšie usadiť.
„Máš už parťáka?“ ozval sa za mnou nejaký muž.
„Nie, nemám,“ odvetil som a letmo si ho premeral. Mal svalnatú postavu, okrúhlu tvár s malou briadkou podobnou tej mojej a bol asi o desať rokov starší. „Nasadaj,“ pozval som ho a vzápätí sa mu priznal: „Len ťa chcem vopred varovať: pádlovanie nie je moja najsilnejšia stránka.“
„Mám s tým skúsenosti, neboj sa,“ upokojil ma rozhodným hlasom, nasadol, odrazil čln od brehu a začal veslovať.
Pozerám sa na chrbát muža, ktorému som sa zveril do rúk. Zdá sa, že vie, čo robí, ale aj tak napína všetky svaly. Vzápätí som zistil prečo.
Už pri prvom zábere ma prekvapilo, ako ťažko to šlo. Na splave som bol len párkrát, ale taký silný odpor vody som nečakal.
Položil som pádlo, načrel oboma dlaňami pod hladinu a až teraz zistil, že to nemohla byť voda. Farbu síce mala tmavomodrú, až fialovú, ale skôr to pripomínalo akési husté želé.
„Prečo neťaháš?“ Môj parťák sa ani neotočil. Iste si všimol, že sa loďka začala stáčať na stranu hneď, ako som prestal veslovať. Asi vedel, čo mi lieta hlavou: „Len sa toho, prosím ťa, nenapi!“
„Čo je to za sajrajt?“ vyhŕkol som, pustil tekutinu pomedzi dlane a pre istotu si utrel ruky o okraj nášho plavidla. Udivilo ma, že tekutina nielenže nezapácha, ale vonia veľmi príjemne, sladko. Dobre by ju bolo ochutnať, keby varovanie môjho spoločníka neznelo tak naliehavo.
„Prezradím ti to, až keď zase začneš pádlovať,“ povedal tajomne.
Zabral som a snažil sa o rovnaké tempo ako on. Išli sme už asi dve minúty, no muž sa neponáhľal s výkladom. Možno to bol len trik, ako ma donútiť k výkonu.
„Nepredpokladal som, že tento beh bude spojený aj s veslovaním,“ prerušujem ticho v snahe nadviazať dialóg. Bez odozvy. Napredovali sme v pravidelnom rytme a dobehli niekoľko lodiek. Scenéria sa postupne menila, vľavo už breh nelemovalo bralo, ale akási pláž, ktorá sa viac a viac rozširovala. Už sme pádlovali proti prúdu, i keď len veľmi slabému. Bolo potrebné oprieť sa z celej sily. Vydržím to? Toto veru nebolo žiadne dovolenkové člnkovanie. Plavili sme sa riečkou a dosť vysilení sme dobehli ďalšie loďky. Pohľad na ne ma zaskočil.
Niektorí si spravili prestávku a malými vedierkami, ktoré ležali asi v každej loďke, načierali mazľavú tekutinu a vylievali ju na dno svojho plavidla. Nedávalo mi to žiaden zmysel. Vždy som si myslel, že vedierko je tu pre prípad núdze, aby sa tekutina mohla vyliať von, nie naopak.
„Už si videl niečo podobné?“ nedalo mi a znova som sa obrátil s otázkou na môjho spoločníka.
„Je to dosť bežný jav,“ odvetil tajomne, vystrel si chrbát a otočil sa smerom ku mne: „Žiaľ, aj ja som to tak robieval.“
„Ničomu nerozumiem,“ rozhodil som rukami a prestal veslovať. „Kto vlastne si?“
„Lót,“ predstavil sa a hľadiac na mňa čakal moju reakciu.
„Lót? Abrahámov synovec?“
„Áno.“
„Ten, ktorého anjeli vyviedli zo Sodomy tesne predtým, než ju zničili?“
„Tak veru.“
„Ty ma máš sprevádzať na tomto kilometri?“ opýtal som sa dosť podozrievavo, pretože som z Biblie vedel aj o jeho zlyhaniach.
„Musím ťa varovať. Sám som na vine, že svetskosť presiakla moje vnútro. Manželka na mňa tlačila, aby sme sa presťahovali do Sodomy. Nebavilo ju už bývať v stanoch, chcela byť bližšie k lepším obchodom, mesto poskytovalo väčšie bezpečie a pohodlie. Podcenili sme však hriech, ktorý tam mal zapustené silné korene. Nenašlo sa tam ani desať spravodlivých.“ Lót hovoril smutne a vážne: „Držal som sa Boha zubami-nechtami, ale odolávať bezbožnosti, ktorá tam bujnela, bolo čoraz ťažšie. Nakoniec som prišiel o manželku, všetok majetok, stratil veľa času a ani nedoniesol Bohu to ovocie, ktoré pre mňa pripravil.“
Konečne sa motúz rozuzlil. „To mi je ľúto,“ zareagoval som po chvíli, keď som pochopil, že to už ďalej nechce rozoberať.
„Aj na teba číha nebezpečenstvo: daj si pozor, aby si raz nemusel plakať nad tým, čo si premrhal.“
Stále tu bolo veľa neznámych veličín. „Čo mi hrozí?“
„Rieka tohto sveta,“ odvetil a načrel vedierkom modrofialovú tekutinu.
„Tak, to je teda husté,“ nezdržal som sa a zhodnotil to slovníkom tínedžera.
Neviem, či Lót pochopil môj žargón, ale plynulo naň nadviazal. Pozrel sa do vedierka a skonštatoval: „Husté? To áno, ale tiež zradné, pretože to je príťažlivé a lepkavé.“
Niektoré neznáme sa vyriešili, ale objavili sa nové. „Všimol som si, že už chvíľu pádlujeme proti prúdu. Takže sa práve teraz plavíme proti prúdu tohto sveta?“
„Áno. Niektorí ľudia prestali veslovať a zamilovali si svet. Loďka ich pred svetskosťou dosiaľ chránila, ale keď do nej začali svojvoľne naberať, hazardujú.“
„Ach, tak,“ konečne sa mi rozjasnilo. „To, čo robia, je veľmi nelogické,“ pokrútil som hlavou.
„Si si istý, že ty do svojej loďky svetskosť nenaberáš?“
Otázka priamo na telo. Premietal som si svoj život, zatiaľ čo Lót zo mňa nespúšťal oči.
„Myslím, že nie,“ odvetil som nie príliš presvedčivo a podvedome si za chrbtom do trička utieral ruky od zvyškov tekutiny.
„V tom je práve ten háčik,“ rozmotával ďalej tajomné klbko. „Často hovoríte, že nie ste z tohto sveta, ale žijete takmer na nerozoznanie od svojich neveriacich blížnych. Vniká to do vás celkom nebadane. Pozeráte tie isté filmy, počúvate tú istú hudbu, listujete v tých istých časopisoch, investujete financie rovnako ako vaši susedia. Spočiatku to vyzerá nevinne. Aj mne tak pripadala Sodoma, keď som sa do nej nasťahoval. Mnohé mestá však už nemajú ďaleko od štandardu Sodomy.“
„Asi tak ako prvé vedierka tej tekutiny v tamtých člnkoch,“ vstúpil som mu do reči vlastnou úvahou.
„Začínaš tomu rozumieť. Na samotnú loďku to má zatiaľ len minimálny vplyv; ale ak to tak bude pokračovať, neskôr sa môže potopiť. A ak aj nie, pádlovanie bude také vyčerpávajúce, že sa jej posádka nedostane do cieľa.“ Odpľul si do vody a pokračoval: „Z neškodných filmov sa ľahko stanú horory, z príjemnej „mainstreamovej“ hudby sa môže stať metal, z čítania novín prejdú na bulvár. A keby to ani nenabralo takéto zlé obrátky, už tým, že svetským veciam venujú príliš veľa pozornosti, neostáva čas na budovanie Božieho kráľovstva.“
Teraz som sa už v jeho slovách našiel. Nežil som vlažne, ale boli obdobia, keď som zbytočne načieral niečo „neškodné“. Pridlhé sledovanie a rozoberanie správ, čítanie nekonečných diskusií o správnom bežeckom tréningu a diétach, sledovanie šachových partií a filmov, ktoré som už niekoľkokrát videl…
Lót išiel ešte ďalej. „Do loďky si vpúšťame svet nielen tým, čo robíme, ale aj tým, ako premýšľame, s kým sa porovnávame, čím sa honosíme. Veď nič z toho, čo je vo svete — žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a vystatovanie sa blahobytom —, nie je z Otca, ale zo sveta.“
Nechcel som žiť ako neveriaci, to určite nie, ale sem-tam som im trochu závidel a túžil mať to, čo majú aj oni – krajší dom, lepšie auto, dopriať si dovolenky, na ktorých nebudem musieť šetriť. Vlastne som mohol byť rád, že moja loďka ešte nie je pod vodou.
Lót videl, že to vo mne vrie a nechal ma premýšľať. Otočil sa a opäť začal veslovať. Ani ja som nechcel zaostať. Prvé zábery boli najťažšie, pretože kým sme sa zhovárali, prúd nás už pomaly unášal dolu.
„Prvý záber je vždy najťažší,“ povedal bez toho, aby sa na mňa obzrel. „Rovnako ako prvý krok smerom k Bohu.“
Konečne sme prekonali silu prúdu rieky a napredovali. Znova sme predbiehali loďky, a to najmä tie, ktoré mali vnútri veľa kvapaliny. Z jednej, ktorú sme práve míňali, na nás dokonca zaútočili. Bolo to nečakané a dosť nebezpečné. Zapotácali sme sa a len-len, že sa tekutina nevliala aj do nášho člnu. Rýchlo sme sa od nich vzdialili.
Lót vycítil môj zmätok: „Veriaci, ktorých srdce je naplnené svetskosťou, nenávidia zbožných kresťanov. Irituje ich to a považujú si za povinnosť takéto lode potopiť. Radšej sa im vyhni.“
Za ďalšou zákrutou prúd mohutnel. Až teraz sa ukázalo naše prezieravé rozhodnutie nenačierať „svet“. Niektorí v loďkách, idúcich popri nás, už strácali nádej i silu. Namiesto toho, aby pádlovali, rezignovali a tekutinu dokonca začali piť. Zdalo sa, že im náramne chutí, naberali si znova a znova. Potom však začali nekontrolovateľne zvracať. Najskôr sa pri tom snažili nahnúť ponad okraj člnu, no postupne strácali vládu nad svojím telom. Poniektorí sa zvalili na drevené dno, kde sa bezvládne váľali v zmesi zvratkov a lepkavej masy, ktorá im predtým tak chutila, iní zostali sedieť. Ruky mali voľne zložené v lone, tupé pohľady uprené do diaľky…
„Svet ťa nikdy neurobí šťastným,“ pokračoval Lót. „Keď ho ochutnáš, chvíľu sa ti bude páčiť, ale neskôr ti zhorkne v ústach. Smútok a sklamanie zo seba samého môže prerásť až do depresie. Prešiel som tým, viem, o čom hovorím.“
Veslovali sme ďalej a ja som si uvedomil, že mám viac a viac sily. Bol to paradox, ale čím viac prúd silnel, tým viac energie na jeho prekonanie sme dostávali.
„Je to milosť.“ Lót sa pozrel smerom k nebu a poďakoval Bohu. „Na ďalších kilometroch jej porozumieš ešte lepšie. Pôsobí aj tu, počas plavby touto riekou.“
Na ľavom brehu bolo niekoľko lodiek, ktoré bežci ťahali lanom. Brodili sa v bahne a postupovali oveľa pomalšie než my. Mazľavá pôda sa im lepila na podrážky. Postriekaní hrudkami blata vykračovali vpred ako ruskí nevoľníci, ktorí kedysi ťahali lode so žalostnou piesňou na perách.
„Éj, uchnem!“ zvolal som nahlas slová tohto náreku v ruštine. „Čo to má znamenať? Pomiatli sa?“
„Nenávidia ducha tohto sveta až natoľko, že žijú osamote, nechcú mať žiaden kontakt s týmto svetom. Túžba po čase strávenom s Bohom pochádza od neho, nemá však prerásť do izolovanosti, nesmie sa stať cieľom, ale len prostriedkom, aby sme sa vrátili medzi ľudí a slúžili im.“
Prišlo mi ich veľmi ľúto. Veď to boli moji bratia – a tak veľmi sa trápili. Prečo sa musia tak lopotiť?
Lót mi to objasnil, aj keď som otázku nevyslovil nahlas. „Ježiš sa za svojich učeníkov modlil, aby neboli vzatí zo sveta, ale aby boli ochránení pred zlým. Nechce, aby sme boli svetácki, no nechce ani to, aby sme sa oddelili od hriešnikov natoľko, že sa staneme pre nich nedostupnými, či dokonca čudákmi.“
Konečne som našiel záľubu ísť proti prúdu. Možno práve to ma tak posilňovalo. Prešli sme jedným vírom, kde sme museli byť zvlášť obozretní, a zrazu sme sa ocitli na konci, či vlastne na začiatku? Každá rieka má svoj prameň, ale svet ho nemá, má len močiar, v ktorom sme teraz skončili. Modrofialová tekutina tu hnusne zapáchala.
„Príšerne to tu smrdí. Veď ešte pred chvíľou príjemne sladko voňala,“ neodpustil som si poznámku. Pripomínalo to jamy plné bahna, odkiaľ sme spolu s evanjelistom Filipom vyťahovali zajatcov. Tá asociácia bola opodstatnená.
„Až keď ideš vytrvalo proti prúdu, zistíš, aký je svet v skutočnosti. Prenikneš cez jeho sladký a lákavý povrch a bude sa ti hnusiť.“
Lót zamieril ku brehu, vystúpil z loďky a posledný raz sa na mňa pozrel. „Tí, ktorých svet nebol hoden, blúdili po púšťach a horách, po jaskyniach a zemských roklinách.“
Bez toho, aby musel citovať kapitolu, vedel som, že ide o 12. kapitolu Listu Židom, kde sa píše o hrdinoch viery.
Lótove posledné slová nikdy nezabudnem: „Jednou roklinou si so mnou dnes prešiel, ďalšími však už musíš prejsť sám. Prajem ti, aby tvoja loďka mala vždy suché dno.“
Obzrel som sa. Neobvyklá rieka sa vinula pomedzi skalné bralá a preverovala všetkých, ktorí sa po nej plavili. Z tohto miesta som videl desiatky zápasiacich veslárov. A potom som v duchu znova uvidel tú svoju loďku v reálnom svete – zápasiacu s prúdom, zatiaľ stále so suchým dnom.