Zamýšľal si sa už niekedy nad tým, prečo si Boh vybral za vodcu Izraela Jozuu a nie Kálefa? Obaja boli charakternými Božími mužmi, ktorých si Pán povolal. No Boh mohol ako Mojžišovho nástupcu vybrať len jedného z nich, pretože ako raz vtipne ktosi povedal, že všetko, čo má viac ako jednu hlavu, je drak. Nechcem tým vôbec povedať, že by Kálef bol tým pádom odpísaný. Vôbec nie! Naďalej slúžil Bohu a iste je dobrým biblickým vzorom. Skúsme sa však pozrieť bližšie na ich životy, aby sme zistili, prečo si do kľúčovej pozície vodcu národa vybral Boh Jozuu.
Najskôr si pripomeňme čo všetko mali spoločné. Obaja boli generálmi, mužmi súcimi do boja a schopnými veliteľmi dávajúci príkazy vojakom. O Kálefovi je známe, že dokonca v pokročilom veku mal silu a odhodlanie ako mladík. Z pohľadu Novej zmluvy by sme povedali, že obaja rozumeli duchovnému boju.
Obidvaja boli vybraní ako zástupcovia svojho kmeňa. To znamená, že mali medzi ostatnými rešpekt a disponovali výnimočnými líderskými vlastnosťami.
Obaja boli mužmi viery. Keď ich Mojžiš vyslal ako vyzvedačov, na rozdiel od ostatných desiatich zvedov sa nevrátili so zlou zvesťou, ale pevne presvedčení, že zaberú zem, ktorá oplýva mliekom a medom. Aj oni sa počas výzved stretli s prekážkami a ťažkosťami, a vo svojej reči to nepopierali, ale obaja boli zhodne presvedčení, že Božia moc je väčšia ako sila ich nepriateľa. Keď povstal medzi ľudom po rozličnom podaní zvesti o Kánaáne chaos a pochybnosti, bol to práve Kálef, ktorý „tíšil ľud“, jednoducho povedané, obhajoval Pánovu vôľu a všetkých nabádal k zabratiu zasľúbenej zeme.
Obidvaja jasne rozumeli tomu, že je správne poddávať sa autorite, ktorú v tej dobe reprezentoval Mojžiš. Nepriečili sa jeho príkazom, nikdy neboli na strane reptákov a vzbúrencov, naopak vždy boli Mojžišovi poruke a pomáhali mu niesť bremeno zodpovednosti. Tak prečo si teda Boh vybral Jozuu? Už vás viac nebudem napínať.
Pastor prebudeneckého zboru v Singapure, Kong Hee, udáva dôvod, ktorý je zaznamenaný v 2 M 33:11. A Hospodin hovoril Mojžišovi tvárou v tvár, tak ako hovorí človek so svojím priateľom. Potom sa vše vrátil do tábora, ale jeho služobník Jozua, syn Núna, mládenec, neuhol nikam zo stánu.
Mojžiš mal úžasný, výnimočný vzťah s Bohom. Jozua bol tým tak uchvátený, že potom veľmi túžil aj on sám. Neuspokojil sa s požehnaním z druhej ruky. Viem si živo predstaviť ako sa diskutovalo.
„Veď Mojžiš nám do tábora prinesie čerstvú Božiu prítomnosť…“ Podobne podaktorí aj dnes spoliehajú, že táto úloha je určená len pre pastora, či kňaza.
„Pán kazateľ sa za nás pomodlí, všetko za nás vybaví…“ Nie! Jozuovi toto nestačilo. On to chcel zažiť sám. Podobnú zmienku o takomto postoji však nikde v Biblii nenachádzame o Kálefovi. Iste sa aj on modlieval, no predsa jeho „ťah“ smerom do neba nebol taký silný ako u jeho priateľa. A práve táto skutočnosť asi v Božích očiach pri výbere zavážila. Boh totiž túži po niekom, kto ho bude hľadať celým srdcom, niekoho, kto ho bude uctievať v duchu a v pravde. Niekoho, pre koho bude Božia prítomnosť to najdrahšie a najvzácnejšie, prioritou číslo jeden. A čo ty? Chodíš k Bohu iba sem-tam na návštevu alebo s ním bývaš? Dúfam, že nie si spokojný so secondhandovým požehnaním? Myslím tým Božiu prítomnosť, ktorú pred tebou niekto iný už „obnosil“.