Simeonov životný príbeh stojí za to. Biblia o ňom hovorí, ako o spravodlivom a zbožnom mužovi, očakávajúcom potešenie Izraelovo (Luk 2:25). Bol to starší muž, no rozhodne nepatril k tým, čo neustále reptajú. Nesťažoval si na politiku, nízke dôchodky, či vládnuce maniere Rímskej ríše. Nepodľahol skepse ako mnohí naokolo. Naopak – očakával zlepšenie.
Väčšina ľudí má sklon premýšľať negatívne. Celkom im unikajú pozitívne stránky života, svoju pozornosť sústreďujú iba na to, čo momentálne nefunguje a čo sa oproti minulosti zhoršilo.
Simeon bol však výnimkou. Nenavštevoval kluby „reptajúcich a nič nerobiacich“. Mal totiž veľa práce. Každý deň na neho čakal v chráme sám Pán. Keď si pred ním vylial srdce, žiadal o naplnenie Duchom Svätým. Myslíte, že mu to Boh odoprel? Nie! Boh nemá duchovné obživenie len pre mladých. On vylieva zo svojho Ducha na každého, kto po ňom prahne. Ani Simeona nemohol obísť. Urobil z neho muža Ducha. Na rozdiel od väčšiny veriacich prijímal Pánovo občerstvenie nielen počas bohoslužieb, ale aj doma. Ako inak by bolo možné, že by do chrámu už prichádzal v Duchu? Niektorí ešte len zívali, ďalší uponáhľane vchádzali do zhromaždenia s drobným omeškaním, no Simeon už mal „namodlené“.
Dovoľte mi trochu fantázie. Predstavujem si ho, ako sa mu na tvári poihrával víťazoslávny úsmev. Tentokrát to nebolo iba plnosťou Ducha. Skoro ráno mu totiž Boh niečo zvláštne zjavil (Ozaj, kedy tebe Boh naposledy niečo zjavil? Kedy k tebe prehovoril?). „Dnes budeš v náručí držať Mesiáša!“ Bol si istý, že to prišlo od Pána. Modlitebníci a uctievači poznajú svojho Boha. Nemodlia sa a nespievajú len tak do vetra. Boh je pre nich bližšie a je častokrát reálnejší ako tí, ktorí ich obklopujú.
Simeon si premeriaval zástup, ktorý sa valil na ranné bohoslužby. ,Ak ku mne naozaj prehovoril Pán, kdeže to bábätko je?´ Do chrámu vstupovali desiatky rodín s malými ratolesťami. Sem-tam nejaké bábätko kričalo, pričom jeho maminke sa nedarilo utíšiť ho.
Simeon sa prechádzal a stále čakal. Zrazu jeho pozornosť upútala mladá rodinka. Urastený otec, drobnejšia mladá mamička, z ktorej svätosť priam sálala. A v náručí držala… ,Áno, to sú oni,´ pomyslel si a keď podišiel k nim bližšie, dostal uistenie vo svojom vnútri, že sa nemýli. Osmelil sa a oslovil ich: „Prepáčte, môžem sa pozrieť na vaše krásne bábätko?“ Keď prikývli, nazrel do perinky. ,Ale veď je to úplne obyčajné dieťa,´ pomyslel si trochu sklamane. ,Nemá ani gloriolu!´ Opýtal sa však, či sa môže za dieťa modliť, keď mu budú o chvíľu pred všetkými žehnať a odovzdávať ho do Božích rúk.
Jozef s Máriou súhlasili. Zakrátko sa chrámom ozývala modlitba, ktorá sa vymykala všetkým tradíciám. Možno aj sám Simeon sa čudoval, čo v tú chvíľu vyšlo z jeho úst. „Teraz prepúšťaš svojho služobníka, Samovládca, podľa svojho slova, v pokoji, lebo moje oči videli tvoje spasenie, ktoré si prihotovil pred tvárou všetkých ľudí.“
Simeon si pritisol Mesiáša k sebe a zamyslel sa: ,Keď vyrastie, bude žehnať zástupy. Drahý Bože, akým privilégiom si ma obdaril, že taký obyčajný človiečik ako ja, môže držať v náručí Spasiteľa!´
Pán tvoju horlivosť odmení rôznymi prekvapeniami. Okrem toho ti dá dopriať, aby tvoje oči raz uvideli to, za čo sa tak s nasadením prihováraš. Nebudeš ochudobnený ani o zjavenia Písma, naopak, budeš nimi prekypovať. Ako Simeon – veď mu bolo zjavené ako prvému, že Kristus je Spasiteľom aj pre pohanov. Dokonca cirkev, ktorá sa onedlho na to zrodila, sa tomu zdráhala uveriť. Nedokázali pochopiť, že Božie zasľúbenia platia aj pre iné národy.
Simeonov potrebujeme aj dnes. Možno práve ty si jeden z nich. Nezabúdaj však, že ešte nemôžeš odísť. Tvoje oči predsa len ešte nevideli spasenie. Ale tá chvíľa prichádza. Čas žatvy sa už blíži. Nachystaj si veľké snopy na neobvyklú žatvu v národoch. Veď druhý Pánov príchod už klope na dvere.