Nemecký farár Ulrich Parzany v Bratislave
Narodil sa v Nemecku v roku 1941. Vyštudoval teológiu a stal sa mládežníckym evanjelickým farárom v Essene. Pôsobil ako predseda aliancie pre mládežnícke kongresy a bol generálnym tajomníkom YMCA a členom predstavenstva Nemeckej evanjelickej aliancie. Od 90-tych rokov je hlavným rečníkom evanjelizačného projektu „ProChrist“, ktorý sa koná v mnohých európskych krajinách. V roku 1998 dostal od prezidenta vyznamenanie Spolkový kríž za zásluhy. Je ženatý, spolu s manželkou Regine majú tri dospelé deti a štyri vnúčatá. Na konferencii Kresťania v meste v októbri 2011 bol hlavným rečníkom. Je veľmi rešpektovaný najmä v tradičných luteránskych kruhoch. Už teraz sa s ním pripravuje evanjelizačná kampaň na Slovensku ProChrist 2013.
Ulrich, už si na Slovensku siedmykrát. Zdá sa ti, že prišlo k nejakej zmene či k rastu?
V minulosti som navštívil okrem Bratislavy ešte Košice, Nitru, Levice, Dudince a vždy som si pochvaľoval spoluprácu s cirkvami, ktoré so mnou spolupracovali. Neodvážim sa to však takto porovnávať, pretože mi chýba celkový obraz situácie na Slovensku.
Aká bola tvoja cesta za Ježišom? Narodil si sa v kresťanskej rodine?
Moji rodičia boli odovzdanými kresťanmi. Keď som vyrastal, bol som dosť kriticky naladený voči cirkvi. Našťastie ma niekto pozval na jedno mládežnícke stretnutie. Stretol som tam zapálených kresťanov, ktorí ma priviedli k Bohu. Boli odo mňa o pár rokov starší a ich príklad pre mňa znamenal veľa. Hneď nato mi ponúkli spoluprácu v tejto mládežníckej organizácii. Spolu sme začali pozývať tínedžerov na tieto stretnutia.
Spomínal si, že neskôr desiatky z nich prichádzali na tvoje kázania. Čo ich tam priťahovalo?
Prvoradé je vybudovať mosty priateľstva.
Ako sa ti to podarilo?
Základom je, že každý oslovuje svojich rovesníkov. Je to prirodzené a jednoduché. Mňa oslovili sedemnásťroční, ktorí boli odo mňa len o tri roky starší. Dôležitú úlohu pri budovaní vzťahov zohráva šport, treba si uvedomiť, že najmä chlapcov nie je ľahké posadiť za stôl a iba s nimi diskutovať. Evanjelizačné programy pre ženy sú spravidla úspešnejšie, lebo ženy sa dokážu ľahšie porozprávať. Muži sa otvárajú ťažšie, preto musíme hľadať rôzne iné možnosti, aby sme mohli s nimi nadviazať vzťahy. Toto som sa učil v počiatkoch svojej služby.
Stretol si sa s Billym Grahamom. Aké to bolo?
Prvýkrát som sa s ním stretol už dávno, ešte v roku 1960, keď prebiehala v Európe veľká evanjelizačná kampaň, na ktorej som zodpovedal za poradenstvo. Bol úplne rozdielny oproti tomu, ako ho opisovali médiá v Nemecku. Vôbec nebol arogantný. Charizmatici, evanjelikáli i liberáli o ňom hovoria s veľkým rešpektom, kvôli jeho integrite a chodeniu s Bohom. Bol veľmi pokorný a vyhol sa akýmkoľvek škandálom. Neskôr dostal Parkinsonovu chorobu a musel celý deň ležať v posteli. Modlil sa, aby mohol večer kázať, a vždy sa tak aj stalo. Božia moc funguje aj napriek našim slabostiam. Hodinu slúžil a potom sa vrátil na izbu. Je nádherným príkladom pre všetkých kresťanov, pre známych kazateľov a aj pre tých, ktorí majú len regionálnu alebo miestnu službu.
Zmienili sme sa o tom, že v Európe je veľká sekularizácia. Ako sa s tým vysporiadať?
Musíme sa veľa modliť a zase len modliť. A potom ísť do Biblie a vyzvať aj ostatných veriacich, lídrov i členov, aby dôverovali Božiemu slovu. O to sa snažím aj ja, som presvedčený, že Ježiš je dobrý pastier, ktorý sa stará o svoje ovečky. Božie slovo má stále tú istú moc, stáročia mu nič neubrali na sile. Preto som presvedčený, že bude znova a znova obnovovať svoju cirkev. Pochopiteľne, je na nás, aby sme činili pokánie. Historicky máme aspoň dva dobré príklady, ktoré nás môžu niečo naučiť. V ranej cirkvi boli najsilnejšie zbory v severnej Afrike. Druhým príkladom je dnešné Turecko, kde bola predtým silná pravoslávna cirkev. Kresťanstvo bolo z týchto území takmer úplne odstránené kvôli nástupu islamu. Ak my nebudeme nasledovať Ježiša a robiť pokánie, cirkev môže v niektorých oblastiach vymrieť. Mnohé cirkvi v Európe nerastú a ťažisko kresťanstva sa presunulo z Európy na iné kontinenty. Napriek tomuto ústupu je stále cirkev na starom kontinente najbohatšia, 75 % všetkých cirkevných finančných zdrojov a majetku je v európskych cirkvách a v Amerike. Materializmus je nebezpečný, núti ľudí, aby neustále mysleli na peniaze. Nakoniec, aj Pán Ježiš sa zamýšľal nad tým, ako ťažko je pre bohatého, aby prišiel do Božieho kráľovstva.
Vraj si sa stal evanjelistom takmer proti vlastnej vôli…
Mne osobne sa nezdalo, že by som mal nejaký zvláštny dar. Ale dostával som pozvania do rôznych farností. Vždy to závisí od ostatných vedúcich cirkví, či rozpoznajú v nás nejaké povolanie. Počúvam to, čo mi hovoria lídri v cirkvi. Ich slovo má pre mňa tak 60 % váhy pri rozhodovaní. Zvyšných 40 % tvorí modlitba a rozsudzovanie.
Ďakujeme za rozhovor.
Otázky kládol Peter Čuřík
Ulrich Parzány mal v piatok večer prednášku na tému Život v hojnosti – Ako utíšiť smäd po láske a živote. Nosným textom bol Ján 7:37-39. V sobotu ráno povzbudzoval prítomných k evanjelizácii. Božia misia beží – pridáme sa? Vrcholom bol sobotný večer, keď kázal o posadnutom mužovi žijúcom v hroboch, ktorého Ježiš vyslobodil. Aplikácie na dnešnú dobu zneli veľmi zrozumiteľne. „Kto naplní našu túžbu po slobode?“ pýtal sa Parzány.
V nedeľu ráno sa uskutočnili v Športovej hale na Pasienkoch spoločné bohoslužby, ktorých sa zúčastnili niektoré bratislavské zbory. Vo svojom posolstve Parzány zdôraznil, že kvôli záchrane človeka musíme to isté evanjelium odovzdávať mnohými spôsobmi.
„Nebolo to typické kázanie, na aké sme zvyknutí na konferenciách viery v Slove života. Slová luteránskeho kňaza však zapôsobili na všetkých prítomných, najmä na staršiu generáciu, ktorá bola zastúpená početnejšie než na podobných fórach býva zvykom. Na svoje si prišli aj deti. Služobníci nedeľných škôl z viacerých bratislavských zborov pre ne vytvorili vo vedľajšej telocvični naozaj krásny program,“ zhodnotil konferenciu Martin Hunčár.
Počas konferencie Ulrich Parzány vyslovil obavu, že v súčasnosti skôr pozoruje, ako cirkvi viac nástoja na zachovávaní tej „svojej“ formy, čo môže výrazne zamedziť šíreniu zrozumiteľného evanjelia bežným ľuďom. „Červík nemusí chutiť rybárovi, ale musí chutiť rybe!“ Na druhej strane vo viacerých cirkvách v Nemecku je podľa Ulricha badateľný nezdravý liberalizmus, ktorý deformuje nemenné evanjelium.
Obidva večery mali evanjelizačný charakter. Pozvaní boli špeciálni hostia, medzi nimi aj Zuzana Štefečeková, strieborná olympionička a majsterka sveta v trape, ktorá vydala svedectvo o svojom obrátení. Veľmi zaujímavý bol aj príhovor Aleny Čermákovej. Vystúpili aj The Hope Gospel Singers a kresťanský komorný orchester Zoe pod vedením koncertného majstra Ewalda Danela. K veľkému krížu neďaleko pódia sa prišlo modliť viacero ľudí, niekoľkí z nich sa obrátili. Účasť na jednotlivých stretnutiach bola od 700 do 1400 ľudí.
Marek Krajčí, ktorý zastupuje širšiu platformu kresťanských organizácií v Bratislave, bol s Parzányho návštevou spokojný: „Ulrich v sobotu a v nedeľu dopoludnia pozýval kresťanov do evanjelizácie sveta. Evanjelium sme povinní priniesť vo forme, ktorá nemusí vyhovovať nám, našim tradíciám, či predstavám, ale musí byť prijateľná pre sekulárnych ľudí. Prízvukoval, že evanjelium je len jedno, ale existuje veľa spôsobov, ako ho môžeme priblížiť hynúcim okolo nás.“